Na lodi s handicapom: rozhovor s jachtárom Jakubom Koutským

Rozhovor o tom, že jachting môže byť skvelý šport a relax aj pre ľudí s hendikepom. Nechajte sa inšpirovať jeho skúsenosťami.

Jakub Koucký je dobrodruh, ktorý ide do všetkého po hlave. Nevie sa nudiť, miluje adrenalín a hlavne vodu a more. Na vozíku je od narodenia, ale zvláda viac vecí ako hocikto zdravý. Jachtárenie úplne prepadol a na lodi maže všetky hendikepy. Rozprávali sme si o tom, aké to je s hedikepom na jachte, ale aj o cestovaní, žralokoch, potápaní a bariérach. O tých v mestách aj o tých, čo máme v hlavách. Nechajte sa inšpirovať. Vyplávať a splniť si sen je jednoduchšie, než si možno myslíte!

Poznámka redakcie: Jakub Koucký bohužiaľ zomrel 2. septembra 2021, ale jeho postoj a energia zostávajú inšpiráciou pre mnohých ľudí.

Jakub bol v jednej z posádok populárnej expedície Trabantom naprieč Tichomorím

Ako ťa napadlo prvýkrát vyplávať? Sníval si o tom?

To je veľa rokov späť. Mňa baví voda. A akékoľvek športy. Pred 11 rokmi sme založili neziskovku, ktorá sa venovala adrenalínovým aktivitám, a to ma doviedlo k vode ešte viac. Začal som jazdiť na vodnej lyži, na raftoch... potom prišlo potápanie.

A už mi zostávala len loď. Vo svojej dobe to bolo pomerne nedostupné a nikto nemal veľmi skúsenosť. A potom som sa náhodou zoznámil s človekom, ktorý každý rok na jachtu jazdil, a dohovorili sme sa, že to skúsime.

Ako to dopadlo?

Asi pred 9 rokmi sme spolu boli prvýkrát v Chorvátsku. Bola to jesenná plavba, takže plachtenie so všetkým, čo k tomu patrí, žiadna odpočinková dovolenka alebo opaľovačka, naozaj to bolo o plachtách.

A tam som zistil, že stačí celkom málo, aby som loď mohol ovládať celú. Stačí, aby vinšny a všetko ostatné bolo po ruke vzadu, a vozíčkar môže nielen ísť, ale aktívne sa zapojiť do všetkých vecí, do riadenia, do ovládania plachiet. Čo samozrejme pravidelne robím.

Stačí celkom málo, aby vozíčkar mohol ovládať celú loď

Máš kapitánsky preukaz?

Mám to v pláne na jeseň. Zaujímalo by ma, či to má nejaké obmedzenie a či vozíčkar môže. Pri iných športoch sa to veľmi riešilo, napríklad pri potápaní.

Obmedzenie pri potápaní je asi menšie ako na jachte?

Potápanie je neskutočná sloboda. Je jedno, koľko človek váži, čo ťahá na chrbte a môže do všetkých strán.

A na jachte sa pohybuješ ako?

Nalodím sa, vozík hodím na zadok a pohybujem sa pomocou rúk. Pre mňa to ale nie je problém a vôbec mi to nevadí.

Ty si zvyknutý od mala, takže je to pre teba prirodzené?

Áno, a veľa som športoval a robil veľa aktivít, tak to zvládam. Pre mnoho ľudí je nepredstaviteľné byť týždeň bez vozíka a hýbať sa len trochu. Je to ale ten argument, prečo neísť? Prehováral som ľudí na množstvo aktivít, vždy hľadali dôvody, prečo to nezvládnu. Nakoniec išli a boli hrozne nadšení. Zistili, že to jednoducho zvládnu.

Aj na tej lodi by to pre veľa hendikepovaných išlo, aj keď si to nevie predstaviť?

Určite áno. Ja jazdím väčšinou s posádkou, kde je polovica zdravá a polovica má hendikep. Ja som z vozíčkarov ten pohyblivejší. A potom sú veci, ktoré sa musia riešiť. Napríklad sa niekto nedostane z mora na loď, tak sa nájde riešenie. Mohli by sa vymýšľať lode so „žeriavkom“, ale ja si myslím, že takto to má svoje kúzlo a nie je potrebné všetko prispôsobovať. Proste to k jachtingu patrí.

Úzka lávka na loď robí niekedy hendikepovaným problémy

Idem do všetkého po hlave do všetkého a uvidí sa

Čo ťa na lodi na prvýkrát prekvapilo?

Skoro nič… Jediné, čo som nevedel, či budem trpieť morskou chorobou. No a vo veľkých vlnách samozrejme áno. Asi ako každé. Ja veľa času netrávim v podpalubí, to by mi zle bolo veľmi rýchlo. Celý týždeň trávim hore a väčšinou tam aj spím, keď počasie dovolí.

A čo robí vozíčkarom na lodi najväčšie problémy?

Možno úzke priestory. Človek má problém sa tam poriadne vyhnúť. Prípadne prekonať lávku. A záchody na lodi sú pre niekoho problém. Ja sa vojdem, ale musím ísť bokom, mám široké ramená. Inak ale chodím do mora. So všetkým, čo k tomu patrí. Vo výsledku je to najlepšie.

Tie problémy veľmi neriešiš…

Pre mňa vlastne nič nie je problém. Ja som vždy veci skúšal. A do toho človek nemôže ísť s tým, že keď to nepôjde, tak končím. Ja som vlastne ani nikdy nepremýšľal, čo to môže priniesť alebo nie. Pretože môžem premýšľať veľa hodín a aj tak mi jedna vec unikne — tá najpodstatnejšia.

Ja som taký, že idem po hlave do všetkého a uvidí sa. A keď je problém, ja ho nenazývam problémom, ale výzvou. Nie je to problém, ktorý by sa nedal vyriešiť, je to výzva a musí sa nájsť riešenie. A takto sa snažím pristupovať ku všetkému a vždy sa riešenie našlo. Je to o tom pozitívnom prístupe. Veľa ľudí mi ale hovorí, že som extra „vzorka“, že sa podľa mňa nedá hľadieť na tých ostatných. To ja posúdiť nedokážem.

Kúpanie v opustenej zátoke

A čo by si odporučil ostatným hendikepovaným, ktorí chcú vyraziť?

Je dôležité, aby človek bol celý život skutočne aktívnejší. Aby mal potom sily sa s tým pobiť. Ale vždy sa to dá, vždy.

Aké lode ste si brali, je nejaká lepšia varianta pre hendikepovaných?

Nikdy sme nešli cestou drahých lodí, kde je viac priestoru a dal by sa tam dať aj vozík, aby sa človek trochu pohol. Brali sme vždy klasické lode, Bavarie 45 alebo 55 pre 8 ľudí — 4 zdraví a 4 s hendikepom.

Je niečo, čo by mohla urobiť charterovka? Keď bude vedieť, že sa nalodí vozíčkar?

Širší variant lávky by bol fajn. Ľudí o barlách to nedávajú alebo ich musí niekto previesť, a to na úzkej lávke tiež nejde. A ja vždy otravujem, že chcem motor na čln. Veľa vozíčkarov to neupádluje. A keď človek musí ťahať aj vozíky na breh, tak musí štyrikrát tam a späť.


Vyhradené miesta si neviem predstaviť, ale charterovka by mohla loď zakotviť čo najbližšie a napríklad bokom. Alebo vyhradiť krátkodobé státie len na nalodenie. Ale fakt neviem, či ten prínos by bol taký veľký. Ale mne sa blbo hovorí za všetkých. Ja mám trochu neduhy zdravých. Ja nejaký schod neriešim. Pokojne si zleziem z vozíka, ale pre niekoho to môže byť nedôstojný…

Berieš si na jachtu nejaké vychytávky?

No... plavky. A na jar jachtársku bundu. A to je asi všetko. Ja si nikam neberiem nič extra. Najlepšie je doplniť si veci až na mieste. Často je to lacnejšie a nemusím sa s tým ťahať. Vo výsledku zistím, že polovicu vecí som si brať nemusel. A beriem si so sebou body board („malý surf“), ale to nie je nič špeciálne jachtárskeho.

Pohoda na jachte

Kde to máš na jachte najradšej?

Chorvátsko. Oboplávame Kornati, potom plávame na Vis a pozdĺž pobrežia. Hľadáme zabudnutý zátoky, kde sa nemusíme stláčať s ostatnými. Veľa si to prispôsobujeme. Keď je sparno, plávame skôr v noci a cez deň sa kúpeme. Keď fúka, tak vyjdeme na plachtách, aby sme si to užili.

Ako často jazdíš?

Raz za rok, za dva. Jazdím s dvoma kapitánmi — jeden má rád vietor a tú pravú jachtársku, čo by ale pre väčšinu vozíčkarov bolo náročnejšie. Aj pre mňa je to trochu ostrý pohybovať sa vo veľkom náklone. Ale zatiaľ dobrý, zatiaľ som nevypadol. Po pravde tí, ktorí potrebujú väčšiu pomoc, by asi v extréme mali problém — človek má čo robiť, aby pomohol sám sebe. Zvlášť v prekérkach. Napríklad predvlani nás chytil orkán, a to bolo veľmi veselý.

Čo ste robili, schovali ste sa?

My sme nemohli. Večer sme zostali v horšie krytej zátoke. Ráno sme zistili, že sa niečo ženie a vedeli sme, že musíme vyplávať. A samozrejme nás to chytilo. Boli sme na mori jediná loď, hore nás sledoval iba vrtuľník. Ale dobre to dopadlo.

Svietili sme na vozík baterkou a už sa zbiehali ježovky

Ako je to vlastne s bariérovosťou v marinách?

Problém je skôr dostať sa z lode do mariny. Raz sme utopili môj vozík. Vracali sme sa večer a mólo bolo vyššie ako zadok. Lávku prejdem po rukách, ale vozík mi musí niekto vziať. A kamarát mi ho niesol, šliapol na lávku, vyhákol jej, a ako mal nakročené, urobil aj druhý krok a zrazu zmizol aj s lávkou, vozíkom v čiernej diere medzi loďami. Báli sme sa, či sa vynorí, či sa neprášil o niečo.

Najskôr vyplávala lávka, potom on…. Vozík samozrejme nie. Svietili sme naň baterkou a už sa zbiehali ježovky. Nakoniec sme ho vylovili na lane s háčikom. Vozík prežil. Optimálne pre hendikepovaných je preto mólo v úrovni zadnej časti. A pre niekoho je lepšie kotvenie bokom, je z boku hneď na móle.

A mariny samotné?

Niekde sú super sprchy aj záchody. Niekde je ceduľa bezbariérová, ale potom človek aj tak musí preliezť. Na tom by mohli zapracovať.

Jakub najčastejšie plachtí v Chorvátsku

Ako ty odbúravaš bariéry? Ako pomáhaš ostatným hendikepovaným prekonať strach, nebáť sa a skúsiť to?

Ja lákam na pozitívne zážitky, keď je strach. Ale pri jachtárstve je to inak. Skôr ľuďom príde divné, že by boli týždeň na jednom fľaku. Myslí si, že je to nuda. Že sa človek povaľuje ako na zaoceánskom parníku. Nechápu, že si človek zájde, kam chce, a super si zajachtári, keď fúka...

Boja sa nudy na lodi?

Nechápem to. Ja nemôžem povedať, že by som sa niekedy nudil, aj keď nefúkalo. Hodili sme lano, tiahli sa za loďou, odlievali Neptúnovi... Alebo človek pozerá na krásne scenérie, na druhý lode, učí sa, skúša plachty...neviem. Pre mňa to je hračka.

Pre nudu nie je na lodi miesto

Ja všeobecne nechápem, ako sa niekto môže nudiť. Dnes predsa človek môže robiť, čo chce, nič ho neobmedzuje. Nepotrebuje milióny, aby mohol niečo robiť ... môže ísť behať, na bicykel, na huby, čítať, prejsť sa, učiť sa nové veci. Možností sú dnes kvantá. Večer som niekedy naštvaný, že musím ísť spať. Že mi utečie x hodín, kedy nemôžem do hlavy dostať nové informácie alebo niečo niekam posunúť.

Čoho sa ešte ľudia boja?

Veľa ľudí si myslí, že to je strašne drahý. Neverí mi, že keď sa objedná loď dopredu, máš svojho kapitána, tak za to dáš menej ako za dovolenku na pláži. A tak sa snažím kamarátov lanáriť. Nech dáme dokopy bandičku, ktorá bude jazdiť a brať aj ďalšie, aby sa to poslalo do sveta. Že tá možnosť je. A že to vôbec nie je žiadny problém. Veľa vecí bola v začiatkoch výlučnou záležitosťou a dnes už je to bežná vec. Ako napríklad golf. Alebo potápanie.

Potápanie máš veľmi rád?

Ja potápanie milujem a mrzí ma, že jachtárstvo sa nedá spojiť s potápaním. Pre mňa by to bolo úžasné spestrenie. Ale je pravda, že keď si chcem užiť jachtárstvo pod plachtama, tak by som na to nemal ani pomyslenie, ani čas. Hrozne ma láka potápanie so žralokmi. Potápal som sa s nimi v akváriu na Zélande a tam tých žralokov bolo asi štyridsať, jeden mal asi štyri metre a papuľu ako z Čeľustí.

Nebál si sa?

Žralokmi mám fakt rád a obdivujem ich, sú to neskutočné zvieratá. A vďaka tomu, že som bol v Austrálii, tak sa ich nebojím. Raz ku mne jeden priplával a ňufákom ma ťukal do čela, mal som medzi maskou a haubnou biely prúžok. No ja som mal oči vyguľovaný aj s maskou. Keď zistil, že nie som na jedenie, odplával.

Potápanie a neskutočná sloboda

Plachtíš aj inde ako v Chorvátsku?

Chodil som do Yacht klubu Cere v Prahe. Tam majú jednomiestne závodné jachty, jazdia sa na nich aj na paralympiáde. Mal som „cuky“, že by som to skúsil závodne, v Čechách nemáme veľa jachtárov. Ale potom do toho prišlo cestovanie, tak som to musel odpískať. Ale treba k tomu pretekanie, aspoň rekreačnému, ešte dôjdem.

Kde si trénoval?

V Prahe na Vltave, je to super. Ja som si raz plával, a prestalo fúkať, tak som čakal na poryv, a zrazu za mnou húka parník. Taká malá dušička vo mne bola.

Aká to bola loď? Asi veľmi odlišná od rekreačnej jachty?

Je to jednomiestna plachetnica, malá, bez motora. Je veľmi technická, veľa nastavovania, šnúr — to je super. Mať ju v Chorvátsku, vôbec by som sa nehneval. Ja toho ale mám toľko, že vždy skočím po tom, čo je v danej chvíli najreálnejšie.

Na cestách je to často lepšie ako doma

Máš veľa aktivít, čo všetko ešte stíhaš?

Stále sa točím medzi prácou a charitou, vymýšľam projekty a na iných sa podieľam. Pracoval som v nezisku a nie je to úplne moja parketa, som skôr biznisový typ. Pred rokmi som založil svoju neziskovku Adrenalín bez Bariér.

Ešte to pokračuje?

Už veľmi nie, nie je čas. Raz za rok robíme lyžovanie na vodnej lyži a surfovaní, ale to už je jediná akcia. Často sme museli vymýšľať, ako to ľuďom s problémom prispôsobiť. Postavili sme takto motorku pre vozíčkarov. A to bol náš cieľ. Ukázať, že to ide! Dovtedy sa tu robili iné športy — atletika, sálové športy a nič outdoorové, to bolo pole neoraný. Potom už sa to rozbehlo. Centrum Paraple založilo outdoorový oddiel… Za mňa teda splnené.

Jedna z akcií neziskovky Adrenalín bez Bariér

Ale my sme malý piesoček. Aktívne jadro sa motá vo všetkých športoch a zvyšok sa nenechá prehovoriť. Je to o lenivosti? Alebo nechcú riešiť problémy? Stretávam sa s tým stále. Aj v cestovaní. A ja nechápem prečo… Na cestách je to často lepšie ako doma.

Ty máš porovnanie, v čom je to iné?

Ja nikdy nemal problém prácu zohnať, ale vždy cez známych, človek nemohol počítať s pomocou. Na Novom Zélande mi agentúra našla prácu do týždňa — brigádu, ale za peniaze, ktoré som mal ako programátor doma. Nebol to problém.


V Austrálii je zase všetko bezbariérové a tam má vozíčkar rovnaké možnosti. Ale potom človek vyjde na Východný Timor, kde ich živí len poľnohospodárstvo a rybárstvo... Tí ľudia nemajú naozaj nič. A tam bezbariérového nie je nič. Ale všetko tam ide. Tam človek cíti rodinnú súdržnosť, súzvuk s ľuďmi, ktorí jednoducho v živote nemali toľko šťastia. A sú to milý a priateľský ľudí. Išiel som cez celé mesto pešo, keď tam bol schodík, hneď niekto pomáhal…

Čím to u nás je? Minulosťou? Neochotou ľudí, nezáujmom?

Myslím, že sa to nedá schovať za to, že sme 20 rokov „pozadu“. Ľudí už majú porovnanie, nie je to pre nich nové. Skôr si myslím, že sa odkláňame od rodinných a „ľudských“ hodnôt. Každý hľadí na to, aby zarobil a zaistil svoju rodinu. Čo mi príde pokrytecké.

V čom?

Každý chce, aby sa mali dobre jeho deti a vnúčatá, ale, keď to preženiem, plastové vrecká neprestanú používať. Čo mi príde divný! Ja deti nemám, ale myslím, že mi oveľa viac záleží na tom, ako to tu bude po mne, než ľuďom, ktorí deti majú a zanechávajú im planétu úplne zlikvidovanú…

Ľudí sa fakt nevedia správať. A keď sa nevie postarať o toto, tak prečo by niekto riešil, či bude vytvárať miesta pre ľudí s hendikepom alebo im dal úľavu? Ja teda o ňu nestojím a nemyslím si, že to je dobrá cesta.


Páči sa mi napríklad systém Austrálie. Mestskú hromadnú dopravu si vozíčkar platí. Ale tá doprava je naozaj bezbariérová. Prečo u nás tiež neurobiť taxu a peniaze nepoužiť na prerobenie staníc? Tu mi chýba logika. A samozrejme, že keď človek niečo dostane zadarmo, tak si to neváži.

Na čo sa tešíš v lete? Čo budeš podnikať?

Chcel som ísť do Chorvátska. Autom, pretože ho poznám len z lode. A pretože som nezmar, tak som si chcel pribrať niečo zmysluplné a mapovať bezbariérovosť. Keby sa to ujalo, bol by som šťastný... A chcel by som zmazať jednu vec, ktorá ma totálne točí. Veľa ľudí pozerá na bezbariérové úpravy tak, že sa to robí pre vozíčkarov. Sú tu ale aj rodičia s deťmi, kočíkmi, seniori. Prečo to deliť? Bezbariérovosť je pre každého jednotlivého človeka. Každý môže ísť o barlách, skončiť na vozíku a zostarnúť.

Ty si toho veľa nacestoval, stíhaš teraz aj náročnejšie cestovanie?

Hm...Už skoro dva roky sa chystám na cestu. Chcel som vždy časť cesty podniknúť pre nejakú nadáciu, fotiť a točiť, prispeli by aj firmy. Ale cestovanie ma baví, nechcem si ho pokaziť. Tak teraz šetrím, aby som mohol ísť bez záväzkov a posúvať to tam, kam ja budem chcieť.

Na cestách v Bangkoku

Kam?

Austrália. Už som tam bol dvakrát a vždy som prešiel jednu časť. Teraz to chcem spojiť a prejsť ju dookola. A chcem ísť úplne sám. Chcem mať čas na fotenie, lietať s dronom a točiť. Keby som išiel s niekým, tak to ma alebo jeho bude obmedzovať. A chcem vychytať všetky úskalia. Ako sa zariadiť, čo vziať so sebou... Nebude nikto, kto by mi pomohol s ťažkým kufrom. A mám tam kontakty, keď bude nejaká prekérka, mám sa na koho obrátiť.

Keď sa podarí, vydáš sa ďalej?

Toto bude taký pilot pre mňa. A potom by som chcel pokračovať. Južná Amerika ma láka, Afrika, na Aljašku by som hrozne chcel. Európu si nechám na dôchodok, síce v ňom od 18 som... Niečo som už precestoval, ale chcem teraz tie vzdialenejšie miesta. Mňa baví nezávislé cestovanie. Stretávať sa s miestnymi. Byť s nimi. To človeka obohatí. Zistia, že oni pomaly „nemajú čo do huby“, ale sú strašne šťastný. A tu ľudia nevedia, čo s prachama, a sú nešťastný.

Jakub Koucký v Thajsku

Máš z lode okrem orkánu aj ďalšie adrenalínové zážitky?

Jednu nočnú plavbu v búrke. Človek nič nevidí a zmizne v čiernej diere medzi vlnami. Ja som nakoniec šiel spať na zadok. A raz sme sa odtrhli. Je dobrý, keď to človek zažije, aspoň vie, s čím má počítať. Každá táto skúsenosť človeka posúva ďalej. Aj preto sa vrhám do všetkého po hlave. Robiť predčasný závery, či niečo pôjde alebo nepôjde… to by sme mohli byť všetci ešte na stromoch.

Jakub má vodu a more veľmi rád aj na cestách

Podelíš sa na záver aj o najkrajší zážitok na mori?

To sa nedá povedať. Jednoducho na lodi je to najkrajšie. Mám hrozne rád, keď človek pláva na motýľa. V ten moment tá loď vyzerá úplne božsky. A užívam si rýchlosť, náklon lode. Keď človek spoznáva hranice, kam loď ešte môže. To je super a to ma baví. Hrať sa s tým, štelovať, ladiť... to je pre mňa hrozná zábava.


A more, čerstvý vzduch, fyzická aktivita a dobrá nálada. Za každého počasia. Mňa nevadí, aj keď prší. Proste voda k vode. Patrí to k sebe. Človek je vybavený. Aj keď som zažil plavby, kedy som mal všetko vybavenie a rovnako mi za krk tieklo — a super. Mňa to fakt baví. A rád by som si dal aj nejaké preteky. Niečo amatérskeho.

Poď s nami budúci rok na Veľkonočku. Tento rok bola úspešná aj jedna turistická loď.

Tak že by som im to budúci rok natrel ja?

Budeme sa tešiť. Ďakujeme a prajeme veľa jachtárskych i cestovateľských zážitkov!


Jakub okrem iného spolupracuje so spoločnosťou Revenium, ktorá pomáha žiť sen ľuďom so zdravotným, sociálnym či psychickým znevýhodnením.

Zaujímate sa o plachetnice? Pozrite sa na našu ponuku:

Poradím s výberom trasy aj vhodné lode