Jakub Žondra je absolvent našej jachtárskej školy a do zbierania jachtárskych skúseností sa vrhol rovnými nohami. Keď sa zatvárali hranice, ich posádka sa práve plavila z Portugalska na Kapverdy. Už 8 týždňov čakajú, kým ich pustia do krajiny. Ako riešia zásobovanie a aké problémy museli prekonávať pri plavbe cez Atlantik? Čo bude ďalej?
Z Portugalska na Kapverdy na palube plachetnice Emma
Kapitánsky preukaz C som si urobil asi pred pol rokom. S nádejou som očakával najbližšiu šancu na načerpanie nových plavebných skúseností. Príležitosť sa vyskytla pomerne rýchlo. Iba pár dní po dokončení skúšok sa mi ozval holandský kapitán Gery, s ktorým som kedysi pracoval na riečnej lodi, či by som nemal záujem o prácu na jeho plachetnici Aries, ktorá momentálne kotví na Kapverdách. Aries je 117 stôp dlhý ketch, nádherná loď stará 80 rokov.
S touto ponukou som, pochopiteľne, súhlasil a o pár mesiacov neskôr som sa vydal na cestu do Portugalského Nazara. Tam som sa stretol s jeho kolegom a kamarátom Aronom, írskym kapitánom plachetnice Emma, na ktorej sme sa mali plaviť dole na ostrovy.
Po pár týždňoch nutných opráv motora, elektroniky a plachiet, priletel za nami aj Gery a my sme mohli konečne odplávať. Bol piatok 13.3. a my sme vyplávali na oceán, smer Kapverdské ostrovy. V tom čase ešte nikto z nás netušil, že už čoskoro celý svet uzavrie svoje hranice v dôsledku začínajúcej pandémie a naša situácia sa radikálne skomplikuje…
Po vlnách Atlantiku s nefunkčnými prístrojmi
Emma, 60 stôp dlhá šalupa, s nami na palube vyrazila v ústrety dobrodružstvu, ktoré malo trvať dlhšie než si ktokoľvek z nás predstavoval. Priemernou rýchlosťou sedem uzlov sme leteli po oceáne. Počas prvého týždňa plavby sme museli riešiť len drobné problémy. Napríklad takmer nefunkčné navigačné prístroje, ktoré neustále vypovedali službu. Alebo sme museli riešiť to, že neustále lietali všetky veci, ktoré neboli prilepené páskou alebo inak upevnené, všade po podpalubí. A nekončiace padanie z postele, podľa toho ako sa Emma predierala vlnami.
Varenie sa stalo akrobatickou disciplínou a hliadky pri kormidle po 2 hodinách dennou rutinou. Inak ale cesta ubiehala rýchlo a držali sme sa svojho kurzu. Jediné, čo nám prišlo zvláštne, bolo, že sme nestretávali takmer žiadne iné lode. Dokonca aj obloha bola čistá a nelietali žiadne lietadlá.
Keď sme sa po šiestich dňoch cesty priblížili ku Kanárskym ostrovom a znovu získali signál a kontakt cez VHF, všetkým nám spadla sánka. Európa zatvára alebo už zatvorila hranice, vstup na Kanárske ostrovy bez karantény je nemožný. Preto teda žiadne lode a lietadlá…
Zásoby sa míňajú a situácia je neistá
Ale čo teraz?! Zásoby sa míňajú a situácia je neistá. Padlo rozhodnutie. Budeme pokračovať ďalej, s tým že Kapverdy sú stále otvorené a máme tam väčšiu šancu prečkať túto situáciu, než sa zaseknúť v strede cesty na ktovie ako dlho.
V ďalších dňoch sme sa nedočkali nejakých priaznivých vecí. Autopilot sa pri väčších vlnách začal vypínať a vietor sa tiež menil čím ďalej častejšie. Hlavne sa to dialo v noci, takže jibing sa stal novou nočnou zábavou. Aspoň nám začali spoločnosť robiť delfíny, ktorí počas dňa vyskakovali okolo trupu a v noci len ticho preplávali cez svetielkujúci planktón a zanechávali za sebou žiarivú stopu ako vystrelené torpéda.
sme boli bližšie, tým viac loď dostávala na frak. Odtrhol sa nám jazdec hlavnej plachty na sťažni, čo komplikovalo jej stiahnutie v prípade silného vetra. A iba necelý deň cesty od ostrovov sa nám začal valiť dym z podpalubia. Zhorela nám kompletne jednotka ovládajúca autopilota…
„Zem na obzore!!!“
Po poslednej etape striedania za kormidlom konečne vidíme Kapverdské ostrovy!
Dorazili sme. Všetci sme si trochu oddýchli, hoci to bola napriek všetkým ťažkostiam skvelá cesta, a vplávali sme do mariny, aby sme sa nahlásili na kapitanáte.
Človek by povedal: koniec dobrý, všetko dobré… A bolo by, keby hranice krajiny neuzavreli šestnásť hodín pred naším príchodom. Sme v kaši. Karanténa, zákaz vstupu na pevninu a do prístavu. Celé to malo trvať iba štrnásť dní, kým nás vpustia dovnútra. Bohužiaľ to trvalo celý ďalší mesiac, kým nám konečne dovolili zakotviť v marine. Stále však bez povolenia vylodiť sa!
Vzhľadom k tomu, že zásoby nám už pri príjazde klesli na minimum a nebolo nám dovolené vstúpiť, museli sme operatívne začať riešiť situáciu. V prvých dňoch nám pomoc ponúkla miestna námorná polícia a v člne nám priviezli vodu a základné suroviny na ďalšie dni.
Ich nadšenie ale netrvalo dlho a veľmi skoro s nami takmer prerušili kontakt. Začal skutočný „hustle“, vyjednávanie s miestnymi rybármi.
Všetko je tu veľmi „tranquillo“, takže si človek počká. Ale nakoniec sa, za drobný úplatok, dostal požadovaný proviant vždy na palubu. Vďační sme, samozrejme, hlavne ostatným moreplavcom, ktorí nám ponúkli svoju pomoc a doteraz nám ochotne v tejto situácii pomáhajú!
Čo bude ďalej?
…Sme tu už ôsmy týždeň, ako jediní stále na kotve a bez povolenia vstúpiť do krajiny…
…túto správu píšem z kajuty šalupy Emma. Čo bude ďalej?
…Stali sme sa snáď väzňami Kapverdskej mariny? A čo Aries? Loď, ktorú sme prišli vyzdvihnúť a ktorú potrebujeme dostať späť do Holandska. Odplávame s ňou?
Z lodného denníka:
Jakub „Kachna“ Žondra, člen posádky lode Emma a Aries
Cape Verde 10.5.2020
Chcete si rozšíriť svoje jachtárske zručnosti a obstáť v kritických chvíľach? Rezervujte si miesto na naše prednášky so skúsenými kapitánmi. Práve teraz bežia online!